Srpen 2015

tamsi..

10. srpna 2015 v 18:22 | Cornellia Corvinus
Tisícky vznášajúcich sa drobných bielych víl, krehkými dlaňami dotýka mrazom rozdrvenú dušu zeme. Zdobia ju striebristými svadobnými šatami. Bezduché cesty, jazerá a rieky sa menia na zrkadlovú sieň. Samotnému zámku Versailles závisťou praskajú vlastné zrkadlá , a s prenikavým rinčaním zbraní udierajú črepiny nevinnú podlahu

Krajina sa prázdnou, mrazivou púšťou stala, prebúdzajúc k životu len ľadové hady, opustene sa plaziace zrkadlami ciest ladnejšie, ako saténové stuhy unášané vánkom. Noc, ako démon obžerstva, hladne požiera deň, a s víťazným úškľabkom mu ničí biele figúrky šachovnice. Slnko ako opustený kráľ v šach mate, svieti mdlou žiarou lampáša, keď porazený odchádza ako tulák do dočasného vyhnanstva.

Drakonický vládca, manžel krehkej zimy, trón obsadil. Ľadovými okovami pripútava k sebe nepozorných tvorov, a vzduch- zimný inkvizítor- vyzbrojený tisíckami ihiel, dočervena bozkáva tváre všetkým bytostiam. Kedysi mocný prúd potoka stratil spojenca, a s odhodlaním posledného vojaka sa prediera proti fronte ľadových krýh nepriateľa. Neviditeľná, no s viditeľnými následkami- to je barbarská víchrica, v hrudi ktorej bije mocné dračie srdce. Krištáľové šípy visia z okrajov striech a hustá belavá masa sa skrýva v kotlinách.

V úkryte domova, s kulisami zvukov energického praskania dreva, ohlodávaného a lačne hladeného žeravými jazykmi ohňa, vyznieva celá zimná scenéria za oknom len ako monotónny prejav dvoch striedajúcich sa tónov znudeného klavíra. Čarovne kontrastná zima sa svojou pseudokrásou pohráva s našimi myšlienkami. Derniéru krutého divadla ukončí príchod slnka, načerpaného novými silami. Kráča s nasledovníčkou, ktorej moc krajinu dychom prebudí, a rozplače i snehovú púšť, po teraz už porazenom, vládcovi zimy.

Kdesi..

10. srpna 2015 v 18:18 | Cornellia Corvinus |  Píšem

Zelené plátna listov sa štetcom anonymného maliara, prichádzajúceho každou nocou, menia. Dlho panujúcu jednotvárnu zelenú nahrádzajú teplé, farebné odtiene. Maliar sa možno len snaží opticky prehriať prírodu, keď už slnko vyčerpané po urputných letných horúčavách, len letmo pohládza krajinu. Zlatisté lúče ubúdajú a s poslednými teplými lúčmi zvádzajú von , ako svetlá zradných bludičiek.Chladnúce chodníky pokrývajú farebné koberce listov pripravené na privítanie nevyspytateľnej kráľovnej jesene. Stromy zdobia posledné kúsky pestrých plodov, nežne a úctivo hladených vánkom. S pribúdajúcimi dňami miznú veselé piesne vtákov. Aby ste neboli ukrátení o zvuky jesene, obmieňajú ich energické, prenikavé krákania tmavých vrán. Sedia na pahýľoch ošarpaných stromov a pri pohľade do očí týmto vznešeným, tajomstvom zahaleným tvorom, vám prebehne mráz po chrbte.
Modrosť oblohy zaniká odtieňmi čierno-bieleho filmu. Vodopády listov odhaľujú koruny, ktoré sa pod nevýrazným svitom mesiaca menia na množstvo tenkých, zahnutých, prstov kostlivcov. Atmosféru zvýrazňuje lístie, tíško si šeptajúce v neutíchajúcom kvílení vetra uspávanku. Zaklínač fantáziou zahaľuje krajinu bledým závojom hustej hmly. Dni zúfalo ustupujú pred nocou a oblaky oťažené na sivú masu pohlcujú posledné farby oblohy. S černúcimi mračnami oblohu križujú i agresívne ľadové kvapky, bičujúce ošarpané koruny stromov, osirelé polia, ulice..

Monochromatickosť sa vpíja do krajiny s intenzitou nenásytného čierneho atramentu, ktorý dokáže pohltiť nenávratne i transparentnú čistotu. Ako pribúdajúce zrnká piesku v presýpacích hodinách, tak sa každou kvapkou tvoria na chodníkoch zväčšujúce zrkadlá mlák. Maliar sa podmaňuje melancholickým farbám prírody, a svojimi ľadovými kvetmi zdobí prázdne sklá okien. Nahým a bičovaným telám stromov chlácholí ich rany prvé mrazivé objatie snehu. Prichádzajúce posledné novembrové dni krajinu uspia, ako finálne utíchajúce tóny uspávanky.